K dedinke Beckov neodmysliteľne patrí hrad vyčnievajúci na všetky strany, je ako perfektná namaľovaná kulisa.
Hrad je relatívne dostupný, šlapete len maličký kúsok z námestíčka dediny. Kde sa mimochodom môžete občerstviť točenou zmrzlinou a kebabom. Ešte pre vstupom vás nepochybne očarí kus židovskej histórie v podobe pozostatkov hrobov, ktoré hradu dodávajú ešte viac tajomna. Dobový odev a mladícke nadšenie sprievodkyne históriou nás dostalo a vtiahlo do kuloárov hradných historiek. Ctibor zo Ctiboríc, ktorý bol najznámejší vlastník hradu by si nevybral lepšie. Objavili sme zákutia kde, kto, s kým pobýval, spal a radoval sa zo života. A nakoniec kaplnka, ktorá je pri hrade, nevznikla z vyšších duchovných cieľov, ale pretože hradná pani bola lenivá zísť dolu do dediny.
Určite osviežujúcimi sú drobné vychytávky na hrade, akými je určite novootvorená kaviareň s domovom použitých kníh. V zákutí hradného nádvoria sme objavili aj na stredoveké pomery dekadentnú hru v kolky. Vo vybrané dni sa na hrade konajú aj divadelné predstavenia, ktoré majú bezpochyby veľké čaro pri západe slnka. Hrad vás obklopuje aj na ceste do blízkeho skanzenu, ktorý ponúka atrakcie spojené priamo s históriou hradu.
Na malom okruhu v tomto regióne sme mali po ceste aj barokový kaštieľ v Adamovských Kochanovciach s obrovským udržiavaným anglickým parkom. Kaštieľ však nie je verejnosti prístupný.
O niekoľko dedín ďalej určite neobíďte skutočne malú dedinku Haluzice s obrovským zvyškom historického dedičstva. Len pár krokov do húštiny stačí, aby sme prišli k stredovekému pokladu na okraji haluzickej tiesňavy. Zvyškom starého románskeho kostolíka so svojimi hradbami uprostred poľa neodolajú najmä romantické duše, alebo nadšenci s chuťou objavovať v sebe skrytý poetický potenciál.
Na ceste späť domov sme sa zastavili v ohnisku slovenských národných dejín v Zemianskom Podhradí. V roku 1849 tu na evanjelickej fare istý čas sídlili slovenská národná rada a štúrovci tu pri kostole verbovali hurbanovských dobrovoľníkov do domobrany.
Táto obec, kedysi patriaca beckovskému panstvu, sa so Ľudovítom Štúrom prepája aj milostne. Známa Adela Ostrolúcka tu totiž má svoje korene, pôvodne renesančný kaštieľ totiž ako posledný vlastnil jej strýko Gejza Ostrolúcky. V súčasnosti je žiaľ taktiež nenavštíviteľný. Rozlúčkou na ceste slovenskými dejinami je pekný nápad vymaľovania národných buditeľov na plot, ale sú žiaľ trošku ošuňtelí. „Je čas obnoviť dejiny“, voláme na odchode!
